Prišiel cirkus. Rozložili šapitó, okolo postávajú maringotky, a ja by som si to asi ani nevšimla, keby som to každý deň nevidela z okna. Pred takými 15-timi rokmi to bolo ale iné. Vtedy som takéto veci cielene vyhľadávala. Ako každé decko. Kolotoče, cirkusy. To bol národný sviatok. Vždy som šetrila len na to. Bolo to také skvelé, že nejaké deti žili v marignotke. Nemusia chodiť do školy, myslela som si. Závidela som im.
Vo veľa cirkusoch som ako dieťa nebola, možno v dvoch. Ale bolo to skvelé. Tešila som sa na to niekoľko dní. Nasledovali celodenné prípravy, nemyslela som na nič iné, tešila som sa len na to, kedy už bude ručička na tom a tom čísle, aby sme mohli vyraziť. A potom to prišlo. Idemé! V cirkuse sme si sadli plní očakávaní do publika a s otvorenými ústami civeli ako niekto nad nami skáče tam a sem, ako kúzelník urobí niečo úžasné a ako sa vycvičené zvieratká predvádzajú v manéži. Potom sme celý unavení prišli domov, kde na nás už mama čakala s naším obľúbeným jedlom. Hranolky s kečupom. Boli sme dosť nenároční stravníci.
Teraz.
„Aha prišiel cirkus."
„Super."
„Myslíš, že sú tam aj nejaké zvieratá?"
„Dúfam, že nie, iba by z toho mali traumu."
Btw, všimol si niekto, že cirkusanti sú vždy Česi? To k tomu úplne patrí, keď začnú chodiť na tom autíčku a megafónom po česky říkat, jak nás pozývají na večerní vystoupení :)
Možno to bude znova také úžasné, keď raz vezmem na túto zábavku svoje deti. Budú sa tešiť, tak ako ja kedysi, očká im budú žiariť z takých prirodzených vecí. Z vecí, ktoré sa stali časom prirodzené pre nás, dospelých. Škoda.
